Svätá sestra Mária Faustína Kowalska je dnes známa na celom svete ako apoštolka Božieho milosrdenstva. Teológovia ju zaraďujú medzi významných mystikov v Cirkvi. Prišla na svet ako tretia z desiatich detí v chudobnej a nábožnej roľníckej rodine v obci Glogowiec. Na svätom krste vo farskom kostole v Sviniciach warckich dostala meno Helena. Už v detstve si zamilovala modlitbu, bola pracovitá, poslušná a citlivá na ľudské potreby. Do školy chodila necelé tri roky: ako šestnásťročná opustila rodný dom, aby si službou v Alexandrove a v Lodži zarobila svoje živobytie a pomohla rodičom. Hlas povolania pociťovala vo svojej duši už od siedmeho roka, ale rodičia nesúhlasili s jej vstupom do kláštora. V tejto situácii sa Helenka snažila prehlušiť v sebe Božie volanie, ale vízia trpiaceho Krista a slová výčitky: ,,Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?“ - ju viedli k tomu, že sa pokúšala nájsť miesto v kláštore. Klopala na mnohé kláštorne brány, ale nikde ju neprijali 1.augusta 1925 prekročila prah klauzúry v kláštore kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva vo Varšave na Žitnej ulici. Vo svojom Denníčku vyznala:

,“Mala som pocit, že som vstúpila do rajského života. Z môjho srdca vyvierala ďakovná modlitba"

Po niekoľkých týždňoch však prežívala veľké pokušenie prejsť do inej kongregácie, v ktorej by bolo viac času na modlitbu. Vtedy jej Pán Ježiš ukázal svoju doráňanú a umučenú tvár a povedal:,,Ty mi spôsobíš takúto bolesť, ak vystúpiš z tejto rehole. Tu som ťa povolal, a nie niekde inde, a tu som pripravil pre teba veľa milostí" V kongregácii dostala meno Mária Faustína. Noviciát si vykonala v Krakove a tam v prítomnosti biskupa Stanislava Rosponda zložila prvé a po piatich rokoch večné rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Pracovala v niekoľkých rehoľných domoch kongregácie, najdlhšie v Krakove, Plocku a Vilniuse, kde si plnila povinnosť i kuchárky, záhradníčky a vrátničky. Navonok nič neprezrádzalo jej neobyčajne bohatý mystický život. Horlivo si plnila svoje povinnosti, verne zachovávala všetky rehoľné predpisy, bola sústredená, vedela mlčať a pritom bola prirodzená, plná pokojnej radosti a žičlivej, nezištnej lásky k blížnym s Bohom a obetavo spolupracovala s Ježišom v diele záchrany duší. ,,Ježišu môj ," vyznala v denníčku, ,,Ty vieš, že od detstva som túžila stať sa veľkou sväticou, to znamená, túžila som Ťa milovať takou veľkou láskou, akou Ťa doteraz ešte žiadna duša nemilovala. Hĺbku jej duchovného života odkrýva Denníček. Pozorné čítanie týchto zápiskov nám dáva obraz vysokého stupňa jej duše s Bohom, hlboký vzťah Boha k jej duši, ako aj jej úsilie a námahu na ceste ku kresťanskej dokonalosti. Pán ju obdaroval veľkými milosťami: darom kontemplácie, hlbokého poznania tajomstva Božieho milosrdenstva, víziami, zjaveniami, neviditeľnými stigmami, darom proroctva a čítania v ľudských dušiach a taktiež zriedkavým darom mystického sobáša. Takto bohato obdarovaná písala: ,,Ani milosti, ani zjavenia, ani vytrženia, ani žiadne dary, ktorými bola (duša) obdarovaná ju neurobia dokonalou, ale vnútorne zjednotenie duše s Bohom... Moja svätosť a dokonalosť spočíva v úzkom zjednotení mojej vôle s Božou vôľou:. Prísny spôsob života a vyčerpávajúce pôsty, ktoré si ukladala ešte pre vstúpením do kongregácie, tak oslabili jej telo, že už v postuláte bolo potrebné poslať ju do Skolimowa pri Varšave na preliečenie. Po prvom roku noviciátu zakúsila neobyčajne bolestné utrpenie, súvisiace s uskutočnením poslania, ktoré dostala od Krista Pána. Sestra Faustína obetovala svoj život za hriešnikov, a z tohto dôvodu prežívala aj rôzne utrpenia, aby skrze ne zachraňovala ich duše. V posledných rokoch života narastalo jej vnútorné utrpenie, tzv. noc ducha, ako aj telesné bolesti. Postupujúca tuberkulóza napadla pľúca aj tráviaci trakt. Kvôli tomu bola dvakrát na niekoľko mesiacov na liečení v nemocnici na Pradniku v Krakove. Fyzicky celkom vyčerpaná, ale duchovne plne zrelá, mysticky zjednotená s Bohom, zomrela v povesti svätosti 5. októbra 1938. Mala sotva 33 rokov, z toho 13 rokov prežila v reholi. Jej telo bolo uložené v hrobke na kláštornom cintoríne v Krakove - Lagiewnikách a počas informačného procesu v roku 1966 bolo prenesené do kaplnky. Tejto jednoduchej, nevzdelanej, ale statočnej, Bohu bezhranične dôverujúcej rehoľníčke, zveril Pán Ježiš veľké poslanie: posolstvo o Božom milosrdenstve pre celý svet. ,,Posielam Ťa."Nechcem trestať ubolené ľudstvo, ale túžim ho uzdraviť a privinúť k svojmu milosrdnému srdcu. Si sekretárkou môjho milosrdenstva. Vybral som si ťa do tohto úradu v tomto i budúcom živote, aby si dávala dušiam poznať moje veľké milosrdenstvo, ktoré mám pre ne a povzbudzovala ich k dôvere v priepasť môjho milosrdenstva"